QuaziArtBlog

Su:Real #003# Nafúkaný na Hyperrýchlosť do Hyperpriestoru, nervozne prešľapujem v TESCU pred šaláto-rybo-salám barom.Šora ľudí sa hadí za mnou, po mne je na rade mamička s dcérkou, taká nohatá, rukatá, copatá sotva šesťročná, ktorá sa zabáva vypúšťaním sopľa a naťahovaním ho späť.Pozorujem čiernovlásku za pultom ako mi váži vlašský šalát, „50 DEKA?“ overuje si, prikývnem, sledujem jej pery,nos, tvár až mi dôjde že ma neuveriteľne priťahuje.Podá mi navážený šalát,“EŠTE NIEČO?“, nedokážem odtrhnúť pohľad z jej pier, „EŠTE NIEČO?“, „AHA, VAŠE TELEFONNE ČÍSLO“, usmeje sa, usmejem sa aj ja, „NAČO BY TI BOLO?“, naspeedovaný mozog bleskovo a bez zábran vyrieši situáciu „ABY SOM TI ZAVOLAL, A POTOM BUDEME MRDAŤ ASPOŇ DVA DNI V KUSE“ vypálim. Rudá červeň zapáli predavačkin face. Situáciu zaxráni copaňa „MAMMÍÍÍ, MAMMMÍÍÍÍ“ osloví matku ktorá nereaguje, pretože čaká ako sa vyvinie celý trapas, „MAMMMÍÍÍÍ“ to už ziape na celé TESCO , „MAMMMÍÍÍÍ, ČO RO JE MRDAŤ?“ zavalí a spustí sopeľ milimeter od podlahy. Smejú sa všetci, dokonca aj sqvadra udenáčov na pulte. Matka sa zapýri až do bordova, nekonečné trápne sekundy tixa, päť,desať,päťnásť …. Copaňa zaťahá mamu za ruku, „MAMMÍÍÍ , ČO JE TO MR..“, plesk stopne ju rodičovská facka, priam otcovská, malú až otočí na päte, sopeľ vletí do misy plnej parížskeho šalátu, zvyšok sa skryje medzi zavináčmi... Kývnem rukou, „NO NIČ, TAK IDEM............