QuaziArtBlog

„VOJAK, SPLNIL SI ROZKAZ?“, poobzerám sa po kupé aj ked viem, že som v ňom sám, hovorí to mne, prekvapene pozriem do dverí „ČO?“, „TY SI SA NATO ZNOVA VYSRAL, ČO?“ hned si aj odpovie „VYSRAL, ALE TUNAJ SI NA VOJNE“, ťažko dosadne na sedačku „TUNAJ SI NA VOJNE“, z vnútra zavšiveného kabáta vyberie dvojdecku borovičky, strčí mi ju až pod nos „DÁŠ SI?“, zhnusený odmietnem, „JAK MYSLÍŠ“ odije, pozorne sxová butilku v útrobax kabáta, vystrie sa cez sedačky a v momente zaspí.Prejde hodinka, dve, ked prižmúrim jedno, druhé oko, zdriemnem si nie, o xvíľu spíme obaja. „VSTÁVAJ, VSTÁVAJ ŠUHAJ, PARDUBICE“ vytrhne ma z ríše snow ujec, ktorý zo mnou nastupoval v Košiciax, netuším ako sa tu objavil, aj kmáše aj slabikuje „PAR-DU-BI-CE“, vlak citeľne spomaľuje, sxmatnem bágel, „VDAKA UJO“, a predieram sa k výxodu. „VOJAK POČKAJ NA VELITEĽA“. Seriem na kreténa, vlak už stojí, otvorím dvere vyhodím vak a vyskočím von, s dverami oproti maturuje “veliteľ“, najprv letí gitara, nato barla a nakoniec “veliteľ“, jednonohý cigo. Vytiahnem mobil, v prvom rade koordinátor, nex ma nasmeruje na ubytovňu, ale kurva tu niečo nesedí, šíre pole, nekonečné pole, obzerám sa po cestovnej taške, rýxlo naspäť do vlaku, xuj starý, že Pardubice, neskoro. „ŠUHAJ ČO ROBÍŠ TOTO JE LEN PRVÉ STAVADLO STANICA JE AŽ O 15 MINÚT“ dedo máva z odchádzajúceho vlaku, Kurva, kurva, kurva, šľak ma trafí, „VOJAK, TO SME UŽ V PRAHE?“, čo do riti, “veliteľ“, skacká ako xorý holub, v jednej ruke zlomená gitara, druhej barla.