QuaziArtBlog

Potulky Košicami ma doviedli až tu, uvedomím si ako pozerám von oknom, rýchlik sa ženie vpred a každou sekundou sa vzdaľujem od svojho mesta, rodiny …, no spomienky ostávajú, „TAK VY STE INŽINIER“ personalistka zabodne ukazovák do vyplneného dotazníku, „TAK PRE VÁS PÁN INŽINIER MÁM NIEČO EXTRA, EXTRA ŠPECIÁL“. Zoberie mobil a vykráča von z miestnosti „MALÝ MOMENT“.Osamotený v kancelárii si obzerám zariadenie, samé letáky SK EKSPRES, DNES ZAVOLÁTE A ZAJTRA PRECUJETE, v pohode upokojím sa je to v pohode, bude už lepšie, musí byť lepšie “PÁN INŽINIER, JE VOĽNÉ MIESTO V PARDUBICIACH NA POZÍCIU SUPERVÍZOR“ veľavravne na mňa pozrie, opätujem tupý kukuč, supervízor a to čo je, „SKVELÉ, STE MA POTEŠILI“ zalichotím. „TU PÍŠETE, ŽE STE BOLI RIADIACIM PRACOVNÍKOM“, len prikívnem, „VYZNÁTE SA V POČÍTAČOCH?“, čo ti poviem „JASNÉ, HARDWÉR, SOFTWÉR, TO JE MOJE, PREDSA NIESOM OPICA“ smečujem. Usmeje sa sťa slniečko, „V PRIEBEHU DVOCH DNÍ VÁM ZAVOLÁM, KEDY ODCHÁDZA BUS DO PARDUBÍC“. A tak plynul čas, po troch týždňoch zvoní mobil „PÁN INŽINIER, POZAJTRA VÁS ČAKAJÚ V PARDUBICIACH, ALE MUSÍTE TAM CESTOVAŤ NA VLASTNÉ NÁKLADY,DOBRE?“ , „DOBRE“. Pozerám von oknom, polia,lesy,dediny sa mi mihajú pred očami, tak predsa Pardubice.